Dvanásťtisíc kilometrov očakávania
Vydať sa z Argentíny hľadať svoje korene na západné Slovensko si vyžaduje slušnú dávku chuti i odhodlania. Odmenou pre toho, komu aj vzdialení príbuzní nie sú ľahostajní, býva skutočná radosť a človečina.
Keď ma nedávno oslovila tridsaťdvaročná divadelná herečka a prekladateľka Melisa Sottile, žijúca v Buenos Aires, s netradičnou prosbou, bolo ťažké predpokladať, do akého dobrodružstva sa púšťame. Po prvýkrát sa chcela vybrať na Slovensko, do oblasti stredného toku Nitry, aby uvidela miesta, odkiaľ pochádzajú jej predkovia. Vybavená kópiami domovských listov, precízne zostaveným rodostromom a niekoľkými fotografiami tajne dúfala, že naša hra na detektívov prinesie ešte čosi viac: stretnutie.
Melisa ma čaká na nitrianskej autobusovej stanici, nasadáme do auta a vyrážame do neznáma, na miesta, ktoré si doteraz len predstavovala. Je zaujímavé pozorovať prvky, aké dokáže cudzinec vniesť do každodennej všednosti miest, kam vkročí, ako vplýva na ľudí, s ktorými sa rozpráva. Čím menšiu dedinku navštívi, tým je vzácnejší! Zrazu sa ani ja necítim byť doma, ale na jednej z ciest po vzdialených kútoch planéty. Na okamih sa zastavíme pri Kostole svätého Michala Archanjela v Drážovciach, Melisa nedočkavo hľadí na sever, smerom k Chrabranom, kam vedú stopy jej virtuálneho hľadania. Kochá sa „kopcami, slnečnicovými poľami a čarovným lesom“ ako sama opisuje výjavy z okolitej krajiny.
Všetko má svoj čas, dlhá cesta do cieľa, ktorý je z Buenos Aires vzdialený vzdušnou čiarou dvanásťtisíc kilometrov, je takmer pri rozuzlení. Pri rozhľadni na vrchu Hôrka, ktorú postavili obyvatelia Mecheníc na takmer tristo metrov vysokom pahorku nad svojou obcou v roku 2011, vytiahne Melisa z obalu všetky pripravené dokumenty a začína vysvetľovať: „Zo Slovenska pochádzali moji prastarí rodičia a babička Alžbeta Illášová, ktorú sme vždy volali Beta. Do Argentíny pricestovala s rodičmi v novembri 1931 na lodi Cap Arcona. Mala vtedy len sedem rokov. Jej otec Jozef sa pre emigráciu rozhodol po tom, ako okúsil hrôzy prvej svetovej vojny. Vzal svoju manželku Viktóriu i malú Betku a vydali sa za oceán. Jeho slová, že odchádza, aby on ani jeho rodina nemuseli zažiť žiadnu ďalšiu vojnu, sa ukázali ako prorocké: necelých osem rokov po vylodení rodiny na juhoamerickej pôde vypukla druhá svetová...“
Je zaujímavé čítať kópie dobových dokumentov, ktoré okrem iného obsahujú lekárom vystavené „Vysvedčenie“ vysťahovalca – dokument, kde sa uvádza, že Jozef netrpí žiadnou psychickou ani infekčnou chorobou a je na vysťahovanie do zámoria schopný. „Dnešok je pre mňa symbolickým dňom: práve v tento deň – piateho septembra – má narodeniny moja sestra Cecília, ktorej krstnou mamou bola sestra našej slovenskej babičky Betky, Emília Illášová. Volala som jej a toto hľadanie venujem najmä jej ako malý narodeninový darček!“ vraví Melisa a pomaly sa učí vyslovovať priezvisko starej mamy: kým si osvojila funkciu mäkčeňa, pripomínala jej verzia výslovnosti mena Illáš skôr Homérove eposy Ilias a Odysea.
Pri krátkej zastávke v Podhoranoch – Mecheniciach sa svet zdá byť ešte menší a prívetivejší ako zvyčajne. Skupinka domácich zasvätí Melisu do tajomstva slovenských prípitkov a náhoda nám posiela do cesty môjho známeho Gejzu Korytára, niekdajšieho pilota vetroňov v Aeroklube Nitra. Jeho dedo tiež kedysi odišiel do Argentíny a prítomnosť prvej živej osoby, ktorú odtiaľ vidí, mu nasadzuje chrobáka do hlavy. „Bolo by tiež dobré začať hľadať?“ pýta sa viac seba, ako nás a pripája pozvanie na hlivový guľáš. Cestou späť do Nitry sa naň radi zastavíme.
Melisa sa teší z prirodzenej radosti domácich a spomína na skupinku Mecheničanov. „Zamilovala som sa do toho starého horára!“ teší sa zo stretnutia s dedinčanmi posedávajúcimi pred potravinami. „Veľmi mi pripomína môjho dedka: šibalský úsmev, veselé, živé oči a to neustále vtipkovanie! Takí ľudia sú krásni!“ dodáva.
Melisa všetko vôkol fotografuje a filmuje s nasadením japonského turistu a keď uvidí tabuľku s názvom obca Chrabrany, takmer nedýcha od očakávania. V pizzerii na okraji dediny vytiahne z obálky pozdravenku spred pätnástich rokov, na ktorej je malá fotografia jej vzdialeného bratranca a podáva ju servírke. „Jasné, to je Mišo Reichel,“ bez váhania odpovedá dievčina a vysvetľuje nám cestu k ich domu. Hoci škola, ktorú navštevoval vraj dávno nejestvuje, on doteraz žije v Chrabranoch. Pre obyvateľku trojmiliónovej argentínskej metropoly je nepochopiteľné, že prvý človek, ktorému ukazujeme dnes už takmer historický dokument, jej príbuzného pozná.
„Hlavne hneď povedz, že som z Argentíny!“ prízvukuje Melisa, keď zabúchame na bránu domčeka v Chrabranoch. Na druhej strane je chvíľu ticho, vykúkajúca pani sa presviedča, či nežartujeme. Je to Eva Reichelová, príbuzná z prababkinej strany, ktorá Melisu pozná len z rozprávania a obrázkov. „Ty si Alicina dcéra?!“ pýta sa neveriacky, než sa objímu ako keby sa dávno poznali a dlho jedna druhú nevideli. V okamihu je všetko jasné i bez slov.
„Nemohla som uveriť tomu, čo vidím: kdesi na druhom konci sveta, v dedine a dome kde som nikdy nebola, svieti fotografia mojej rodiny!“ opisuje neskôr Melisa svoje prekvapenie. Skutočne: prvou vecou, ktorú v obývačke vidí je fotografia spred dvadsiatich rokov, na ktorej je ako dievčatko spolu s bratmi Miguelom a Danielom a sestrami Paulínou a Cecíliou. „Pozri na tie vrkôčiky, sama som ich vtedy sestre zapletala. Dnes má narodeniny!“ vraví Melisa nadšene Eve, pozorujúc vyblednutú fotografiu.
Eva žije s trojicou synov: Pavlom, Michalom a Sebastiánom, jej manžel zomrel v tomto roku. Michal je náprotivkom svojho argentínskeho príbuzného Miguela: Eva sa pri výbere mena bábätka inšpirovala jeho vzdialeným rovesníkom, bratom Melisy, ktorý sa narodil v takmer rovnakom čase. A nejde o jedinú podobu mien medzi vzdialenou rodinou z opačnej strany zemegule. Jestvuje i argentínsky Sebastian, ktorý je synom Melisinej tety Anny Márie. Je milé pozorovať, ako sa Melisa pokúša rozprávať rusky a s pani Evou si celkom dobre rozumejú aj v rozhovore.
„Dáš si čaj Meliska?“ pýta sa Eva a mladá Argentínčanka je prekvapená milou náhodou, ktorá možno náhodou nie je: „Ako viete, že mám rada škoricu?“ pýta sa, keď zistí, že čaj je s jej príchuťou. „Babka Beta nám dávala doma škoricu na všetko, ešte aj na rezance s cukrom,“ vraví nadšene. Ako darček dostáva kúsok keramiky, v ktorom je škoricový čaj.
Napokon sa spolu vyberieme pozrieť si prarodičovský dom, kde sa Melisina babka narodila. „Akurát si všetko stihla,“ vraví jej Eva. „Na budúci rok ho majú búrať...“ Pri poli za cintorínom, ožiarenom príjemným popoludňajším slnkom, sa Melisa s Evou i jej synmi dlho lúči. Ponáhľa sa do Viedne a cez Sao Paulo späť domov. „Škoda, že nikto z týchto mojich bratrancov nevie španielsky, či lepšie anglicky. Ale na tom nezáleží. Príbeh nekončí, teraz už môže ľahko pokračovať. Mám kontakty a svet je čoraz menší,“ teší sa Melisa cestou domov.
„Už teraz sa teším do mojej dedinky Sierras Bayas v provincii Buenos Aires, kde prežila babka Beta skoro celý život, vydala sa za Santosa Sottileho, s ktorým mala tri deti, jedným z ktorých je i môj otec Carlos a kde som sa narodila i ja,“ vraví napokon. Dvanásťtisíc kilometrov spiatočnej cesty teraz môže prebiehať s pokojom v duši. I tam, na druhej strane sveta, žije niekto svoj!
