Jak se fotí polární záře
Není mnoho lidí, kteří ji viděli a je ještě méně těch, kteří ji dokázali kvalitně vyfotit. Řeč je o fenoménu severu - polární záři. Kameraman a fotograf Martin Kučmín uspěl.
Někteří odborníci předvídají, že podobně jako se mění podnebí a máme se připravit na tropická horka, v zimě se prý může začít objevovat polární záře i u nás. Minimálně do doby než se tak ale stane, budeme za podobnými fotkami muset cestovat na sever.
Martine, jak se fotí polární záře? expozice, v kolik hodin jsi fotil, kde, co světelný smog?
Aurora borealis (má to znamenať červené svetlo ak si dobre pamätám, aj ked v drvivej väčšine prípadov bolo zelené) sa nefotí jednoducho. Predpokladám, že sa objavuje bez ohľadu na čas dňa (vzhľadom na to, že sú to pre život smrtonosné častice, kt.k nám permanentne putujú od slnka a pred skazou nás chráni ich tak krásne vyhorenie pri styku s atmosférou v oblasti pólov), viditeľná je najlepšie ale prirodzene v noci a to je fotografický problém. Intenzita jej svetla nie je konštantná, často pomerne nízka a tak je potrebná pomerne dlhá expozícia a tým pádom statív. Myslím, že som exponoval na 5-15sekúnd pri vyššej citlivosti vždy čo možno najväčší počet záberov, často až do konca baterky. Všetky snímky/časozbery vznikli v Laponsku. So svetelným smogom nebol problém. Fínsko je totiž riedko osídlené, aspoň na severe a obývané zóny bývajú pomerne skromné, čo do rozlohy. Tým pádom civilizácia neruší.
Pocit, zážitek, jaké to bylo?
Zakaždým to bol zážitok, vždy som sa tešil, ked som zaznamenal málo patrnú zelenú žiaru, ktorá predznamenávala nadchádzajúce divadlo. Nie vždy sa to rozvinulo do plnej palby, ale to očakávanie v človeku vždy zahorelo. Vlastne až som sa raz v r.2007 vrátil domou na Slovensko, pozeral som pri súmraku v očakávaní, čo sa z tej oblohy vyvinie. Samorejme nič nebolo, bola to len sila zvyku a za pár dní som sa s tou stratenou krásou zrovnal.
Zážitok, kt.sa mi najviac vryl do pamäte sa odohral ked som raz vykukol zo zrubu a videl, že ten večer to bude extra. Schmatol som techniku a bežal asi kilometer lesom, aby som našiel planinu, kde by bol čitý výhľad na oblohu. Vtedy som mal nad hlavou úplný svetelný koncert. Bežal som ako šťastné dieťa zo školy na konci roku s dobrým vysvedčením. Bolo to úplne úžasné, svetlo ako za dňa. Nafotiť som stihol už len záver, ale to podstatné som prežil a to je najviac.
Byla ti zima? Jak dlouho jsi byl venku?
Bola kosa až prašťali ľady. Doslova, to nepreháňam. Jednu noc som stál na zamrznutom jazere pri statíve a sporadicky do ticha zahučal zvuk trhajúceho sa ľadu. Bývalo tam štandardne -25stupňov, takže skutočná ale krásna, suchá zima. Vonku som býval cca pol hodinu, prípadne menej. Vždy som len vyliezol zo zrubu, alebo z auta a až svetlo pohaslo zase som sa rád uchýlil do tepla. Samotná svetelná show ale trvalo skôr iba pár minút.
Pamatuješ si přesně na okolnosti a den, kdy jsi to fotil?
Polárne žiary som fotil viac krát v priebehu rokov 2006-2008, kedy som bol najprv vo Fínsku ako Erasmus študent, neskôr som tam pracoval pre produkčnú firmu Lapland Memories. Robili sme “rozprávkové” video o hľadaní Santa Clausa pre istú britskú cestovku. Ja som mal na starosti filmovať príťažlivé zábery Laponska, čo vzhľadom na obdobie polárnej noci nebolo technicky až také prosté. Väčšina časozberov polárnej žiary bola nasnímaná v oblasti Pyhatunturi, t.j. do 100km nad hranicou polárneho kruhu (severne od Rovaniemi). V podstate som len tak experimentoval, ale nakoniec ma to chytilo tak, že som žiary začal tak trochu „lovit“.
