Kubánská čítanka
Katka Líšková komentuje své černobílé fotky z Kuby. Jsou to prý příběhy, které se staly, mohly se stát a všechno mezi tím...
Mucha na čele
„Nie je to ľahké“.
Je geniálna veta, ktorá z úst priemerného Kubánca vykĺzne denne nespočetne veľakrát.
Nie, oni sa nesťažujú. Nehovoria, aké to majú ťažké.
Pravá genialita tej vety spočíva presne v jej jednoduchosti, až skoro v takej kubánskej ľahkosti. Nie je to ľahké predsa vôbec nechce povedať, že to povinne musí byť ťažké. Nie, nehádžete flintu do žita. Nie, nevravíte, že situáciu nezvládate.
„Nie je to ľahké“, hovorí mi pani na ulici, keď už vyše pol hodiny čakáme v spoločnom objatí pod miniatúrnou zastávkou sovietskej výroby schovávajúc sa pred príjemným jemným dažďom na miestnu dopravu, ktorá zas a zas nejde. „Spoj asi vypadol“, pridáva sa ďalší už skoro kompletne mokrý pán, ktorý sa do nášho miniatúrneho zástavkového objatia nezmestil.
„Nie je to ľahké“ počujem, keď sa vyberám peši aj ja pár blokov ďalej od miestneho holiča, ktorý unavene a zľahka znudene, ale vôbec nie ospalo pozoruje ruch ulice zo svojho zatiaľ prázdneho kresla čakajúc na potencionálnych zákazníkov. Žmurkne na mňa a ja v odraze zrkadla spozorujem prísny pohľad jeho drobnej priateľky, ktorej ženská žiarlivosť by bola schopná vzduch prekrojiť. Nie je to ľahké a úplne mu rozumiem.
„Nemáš cukrík?“ negatívne pokrútim hlavou namiesto pozdravu malej černoške vo dverách.
„Aspoň ceruzku mi daj, alebo pero“ zopakujem svoje predchádzajúce gesto.
„Tak jeden dolár“...
„Nie je to ľahké“ zo mňa vypadne ani neviem ako. Presne tak rýchlo sa na Kube stanete Kubáncom.
Kohútie zápasy
Každú nedeľu sa pri starých koľajniciach opustenej železničnej stanice za nepoužívanou časťou Havanského prístavu rozozvučí rádio „na plné pecky“. Kto ide okolo, môže si myslieť, že sa jedná o parádnu žúrku. Maskujú sa však výkriky a emócie ilegálnej kubánskej vášne. Postupne sa schádzajú hrdí majitelia kohútov a nadšení stávkari. Kohútom sa kvôli ranám a „hygiene“ vyholia stehná tak, že pôsobia akoby boli od pol pása nadol nahí. Všetko tu má predpísané pravidlá. Tabuľka zápasov pripomína „tenisového pavúka“ a vo finále sa stretnú len tí najlepší. Ide o veľa. Napätie sa dá merať výškou hlasitosti rádia.
Baseball
Keby si Kubánci mohli vybrať len jednu jedinú vec, v ktorej byť najlepší na svete, bol by to baseball. Keď hrá Kuba tento šport, je to ako štátny sviatok Deň prepadnutia kasární Moncada a nedeľná svätá omša zároveň. Je to ako keď si Fidel oblečie teplákovú súpravu značky Adidas a cíti sa v nej akoby mal oblek od Armaniho. Národnú trojfarebnú hrdosť cítiť vo vzduchu. Veľkým chlapom zmäknú kosti a tým malým sa roztečú šnúrky od topánok, ale všetci bez rozdielu dokážu v stávkach pred zápasom zoradiť hlasivky do tej správnej pozície a za svojho hráča vedia nechať celý hlas a časť výplaty. Doslovne.
Na pouličný zápas nepotrebujete takmer nič, stačia vám dve mužstvá, ktoré môžu byť zastúpené aj jedným hráčom v každom tíme. Niečo na odrážanie a niečo na udieranie. Pričom niečo na odrážanie môže byť s kľudným svedomím drevená palica, ktorá ešte pred chvíľou podopierala dvere v obchode na prídel, aby rozfúkalo múku, čo ostala na zemi po deravom vreci. A niečo na udieranie môže byť kľudne umelohmotný vrchnák od fľašky vody až po profesionálnu loptičku, ktorú Vám poslal strýko z Ameriky, keď minulý rok nemohol prísť osobne, tak ako každý rok.
„La cajita“ a občiansky preukaz
Obľúbeným kubánskym pouličným jedlom je tzv. „cajita“. Cajita znamená krabička a teda jedná sa o jedlo, ktoré je zabalené do kartónovej krabičky. Môže to byť takmer hocičo, no obvykle to je ryža s čiernymi fazuľkami, mäso, trochu zeleniny a plátok sladkého zemiaku. Takto nažhavení by ste sa hneď radi pustili do jedla, ale... ako to už býva, bol by zázrak, aby na Kube všetko bolo. A tak napríklad príbor môže byť nedostatkovým tovarom. Kubánci sú však jeden z najvynaliezavejších národov na svete. Nie je príbor? Nevadí! Veď každý občan predsa nosí občianku, ktorá môže byť aj lyžičkou.
Buď pripravený!
Vždy pripravený!!
Usnavy
„Volám sa Usnavy. Neviem, prečo mi mama dala také meno. Vždy sa pri tejto otázke tvári ako práve vylovený homár. Ale už som sa dávno nepýtal. Niektorí vravia, že to bol otcov nápad, ale toho už nevyspovedáme. Odišiel asi niekam na sever. Hovoria, že keď prvýkrát zbadal amerických vojakov, ostal fascinovaný ich uniformou. Iní vravia, že moja stará mama chodievala do prístavu pozorovať tie obrovské parkujúce živé tvory, ktoré sa jej zdali všemocné, nezraniteľné, ba priam božské. Vzhliadala k nim s nesmiernou úctou. Neodradili ju ani hluční námorníci vyvádzajúci po nociach v prístavných krčmičkách. Raz si dala prečítať tetovanie jedného z nich, do ktorého sa vášnivo zamilovala a ktoré jej až priveľmi pripomínalo nápisy na lodiach. US Navy jej niekto načmáral na zdrap papiera. Vždy chcela mať chlapca a keď sa jej to nepodarilo, presadila si svoje až pri mne.
Dnes v prístave trávim väčšinu svojho času. Vykladám a nakladám bedničky so zeleninou, hoci už žiadne lode s nápisom US Navy nechodia.
Aniv
„Keď som sa narodila, moji negramotní rodičia (obaja siroty a tak mi nemohli dať meno po svojich starých mamách ako kázala tradícia) sa spýtali, čo je napísané v kalendári. Bolo pár rokov od víťazného ťaženia FidelaCastra. A tak odpoveď znela jednoznačne: Anivde la Rev, čiže Aniversariode la Revolución alebo Výročie Revolúcie. To je moje kompletné meno, ale všetci ma volajú Aniv.“
Prvého januára sa na Kube každoročne oslavuje víťazstvo revolúcie a preto v kalendári žiadne meno ani nenájdete. Aniv dnes pracuje v takmer opustenom štátnom kaderníctve, ktoré navštevuje len minimum ľudí. Odkedy sa povolilo podnikanie, súkromných a omnoho lepšie zásobovaných kaderníctiev je neúrekom. A tak jej neostáva nič iné len mať vyložené nohy a v zrkadle odpočítavať čas. Prípadne pozerať na stenu, kde si každoročne začiatkom roka nalepí ten istý plagát: Dnes sa ešte najem a od zajtra držím diétu.
Domino
Hneď po baseballe je druhým najobľúbenejším „športom“ ostrovanov. U nás považované za detskú hru, v sebe skrýva oveľa viac. Domino sa hrá medzi susedmi, kamarátmi, kolegami, ale aj nepriateľmi a neprajníkmi. Počas hry je dovolené takmer všetko. Nekalé taktiky, spolčiť sa na chvíľku so spoluhráčom, aby ste vyšachovali ďalších dvoch, ale aj výkriky, vášne a hluk. Čo sa povie počas domina, zostáva za stolom. Je to ideálne miesto, ako si vyriešiť susedské vzťahy.
Že Vám susedov pes pošpinil Babetu, ktorú parkujete pred barákom?
Že sa Isabela fláka s Juanom?
Že Tony zas podvádza ženu?
Že Julio nechal olejovú škvrnu rovno pred vstupnou bránou?
Že Magdaléna opäť prišla nadránom domov sama?
Že..?
Všetko, čo Vás trápi a možno aj nie, dokážete prebrať pri pár partičkách. A čím hlučnejšie, tým lepšie. Nech všetci vedia a vidia.
