Keď hry spájajú
Kdo si hraje, nezlobí - anebo fotoprůvodce Petera Hupky po pouličních hrách celého světa.
Staré rímske pravidlo o „Chlebe a hrách“ bez väčších zmien platí dodnes. Ľudia potrebujú nielen živobytie, ale aj zábavu a v neposlednom rade aj socializáciu, akú hry ponúkajú. A je v podstate jedno, či sú to jednoduché kartárske posedenia, hry tradičné ako backgammon, či kórejské alkkagi, alebo malé šachové turnaje s vysoko nadpriemernými hráčmi. Ich spoločným menovateľom je to, že ich zanietených milovníkov stretneme pri ich obľúbenej činnosti priamo na uliciach. V ománskom Súre či Maskate, v kirgiszkom Oši alebo Biškeku, na hlavnom námestí peruánskej Limy, alebo trebárs v juhokórejskom Busane.
Ak máte chuť a čas, občas vás pozvú medzi seba – zmerať si sily a pozhovárať sa. S „poloprofesionálmi“, ktorí svojej obľúbenej hre venujú často niekoľko hodín každý deň, takmer určite prehráte, no dôležitá je zábava. Pravdaže, ak nejde o hru o peniaze ako občas na budapeštianskej železničnej stanici Keleti. Tu sa šachom nebaví, ale zarába… To by sme však už boli v celkom inom príbehu. Hlavnými hrdinami toho nášho sú ľudia, hry, úsmevy a ulica.
